Prejavom solidarity obetiam a pozostalým v dôsledku teroristických útokov, v podobe nápisov „Je suis Bruxelles“ a obrázkov cikajúceho chlapca (bruselský Manneken Pis) s nápisom „cikám na vašu bombu“, ľudsky a empaticky rozumiem. Horšie to je s prázdnymi frázami mnohých európskych a slovenských politikov, „Je to útok na demokraciu, slobodu ...“, „Sme vo vojne ...“ Vlnu terorizmu prázdne frázy určite nezastavia a problém nevyriešia. Pretože tým, ktorí sa „obložia výbušninami“, je toto ukradnuté. Európa stratila odvahu pomenovať veci tak ako v skutočnosti sú. Od konca II. svetovej vojny nemusela robiť rozhodnutia, ktoré by boli na hrane života a smrti (našťastie). Politickí lídri stratili schopnosť odvážne konať. V podstate to ani nepotrebovali. Veď nešlo o život. Stali sa z nich úradníci, ktorí majú len frázy a summity. A ich hlavnou ambíciou je iba opätovné zvolenie. Mnohé desaťročia to fungovalo a politici to nejako preplávali. Dôsledky? Dnes ich vidíme v priamom prenose. Vlečúca sa neschopnosť vyriešiť ekonomické problémy okolo Grécka, nekonečný príbeh „Utečenecká kríza“ ... A teroristické útoky v Paríži a Bruseli sú len vrcholom tohto ľadovca.
Dnešní lídri sú vybavení prevažne dobrou komunikáciou. Avšak na meniacu sa dobu a kontext to už nestačí. Ak sme „vo vojne s terorom“ a Európa si musí zvyknúť, že sa z nej stáva Izrael (bombové útoky a hrozby budú súčasťou našich životov), potom nová situácia si žiada lídrov povedzme typu ako bol Winston Churchill. Keď Nemecko napadlo Poľsko a Veľká Británia vstúpila do vojny, Churchill musel prísť s novým spôsobom vodcovstva. Už v prvom prejave, ktorý predniesol, bola úprimnosť, v ktorej priznal, že nemôže “ponúknuť nič než krv, drinu, slzy a pot". Práve táto otvorenosť a úprimnosť bola odzbrojujúca. Tiež povedal: „Pýtate sa, čo je náš cieľ? Môžem odpovedať jedným slovom: víťazstvo, víťazstvo za každú cenu, víťazstvo napriek všetkým hrôzam, víťazstvo, akokoľvek cesta k nemu bude dlhá a ťažká, pretože bez víťazstva nie je prežitie."
Kto dnes z európskych politikov nájde podobnú odvahu? A otvorene povie, „Mysleli sme si, že terorizmus porazíme našimi vojenskými operáciami mimo Európy. Mýlili sme sa. Ignorovali sme skutočnosť, že tento boj sa už dávno odohráva aj v Európe. Bolo nám nepríjemné priznať si vlastné chyby a skutočnosť, že naše spolužitie s moslimskými občanmi nám nefunguje. Bohužiaľ to je realita. Nebudeme si klamať, teroristi vedú proti nám vojnu. A v tejto vojne zomierajú nevinní ľudia. Pýtate sa, čo je náš cieľ? Víťazstvo. Víťazstvo aj za cenu, že prijmeme v Európe tvrdšie zákony, posilníme políciu a spravodajské služby. Nenecháme sa zabíjať v uliciach našich európskych miest. Áno, tvárili sme sa, že niektoré veci nevidíme. Hľadali sme kompromisné riešenia, len aby sa niekto necítil dotknutý alebo sme neznížili jeho práva na slobodu, či demokraciu. Možno sme boli až príliš naivní, keď sme si mysleli, že spasíme svet v mene konania dobra, keď začneme vítať všetkých utečencov. A pritom nebudeme strážiť vonkajšie hranice Európy, atď, atď“.
Churchill považoval odvahu za rozhodujúcu a najzákladnejšiu ľudskú vlastnosť, pretože táto vlastnosť zaručuje všetky ostatné. Na riešenie problémov dnešnej doby už nestačí byť vybavení iba dobrou komunikáciou a PR. Odvaha, akčné správanie, húževnatosť a navzdory vyššiemu veku obrovská energia, to bola výbava sira Winstona. A zastavila expandujúci teror v Európe. Churchill sa snažil o vodcovstvo mnohokrát predtým, kým naňho história bola pripravená. Udalosti posledných dní potvrdzujú, že doba tu už je. Chýba nám však Winston.
